Vývoj (história)

Počiatky osídlenia Košickej kotliny, kde sa nachádza obec Nižný Klátov, spadajú do obdobia spred asi 38000 rokov. Ľudia staršej doby kamennej boli lovci a zberači, združovali sa do skupín, stavali si prechodné obydlia podobné stanom vnútri s ohniskom. Vyrábali si kamenné nástroje a kožené odevy.Archeológovia našli dôkazy o prítomnosti týchto ľudí aj tesnom susedstve Nižného Klátova v chotári obce Myslava.

V okolí obce Myslava žil aj človek mladšej doby kamennej – neolitu.Neolitických ľudí charakterizujú hlavne prvé pokusy o ovládnutie prírody – pestovanie kultúrnych plodín, chovzvierat a rozvojprvých remesiel. Podľa poznatkov archeológov osady neolitického obdobia tvorili obydlia jednotlivých rodín s rozmermi 4×8 m. Jedna osada mala asi40 – 70 obyvateľov, podieľajúcich sa spoločne na žiarení, klčovaní a obrábaní pôdy, na stavbe domov a zbere úrody. Na spracovávanie kože a textílií používali ihly, šidlá, tkáčske závažia a prasleny. Vyrábali aj rôzne úžitkové a ozdobné predmety.

V okolí Nižného Klátova bolo sídlisko aj v neskorej dobe kamennej – eneolite v období 3500 – 1900 pred n. l.

Priaznivé prírodné podmienky Košickej kotliny mali iste vplyv na kontinuitu jej osídlenia aj v ďalších obdobiach. Ľudia tu žili počas doby bronzovej (1900 – 700 pred n. l.). Toto obdobie dostalo názov podľa vtedy používanej hlavnej suroviny na výrobu nástrojov, zbraní i šperkov – bronzu.

V posledných storočiach pred zmenou letopočtu v mladšej dobe železnej prenikli do Košickej kotliny Kelti. Ich prostredníctvom sa rozšírili nové remeslá hlavne železiarstvo, spracovanie farebných kovov, používanie hrnčiarskeho kruhu. Kelti boli vynikajúci bojovníci, zdokonalili však aj výrobu šperkov a vyrábali sklo. Staršia maďarská literatúra dokladá nálezy keltských zbraní a šperkov aj v okolí Nižného Klátova – v Myslave.

V obdobídoby rímskej sa Košická kotlina stala miestom prechodu viacerýchetník. Možno spomenúť kmene Dákov prichádzajúce z územia dnešného Rumunska, či germánskych Vandalov tiahnúcich z juhovýchodného Poľska. Začalo sa obdobie sťahovania národov. Medzi kmeňmi, prechádzajúcimi územím dnešného Slovenska, sa v 2. pol. 5. storočia objavili aj Slovania. Postupne si začali budovať osady aj v Košickej kotline. Živili sa poľnohospodárstvom, čiastočne aj lovením a zberom. Používali sekery, nože, kosy, kosáky, pluhy, nádoby si vyrábali na hrnčiarskom kruhu. Svojich mŕtvych pochovávali žiarovo a ich popol ukladali do zeme v urnách. Žili v hradiskách postavených na príhodných miestach. Slovania v Košickej kotline sa postupom času dostali do spolužitia s kočovnými Avarmi. Pod ich vplyvom sa Slovania čiastočne prispôsobili ich zvykom. Spolužitie Slovanov s Avarmi sa skončilo až začiatkom 9. storočia zánikom avarského etnika.

Vývoj Slovanov pokračoval veľkomoravským obdobím. Slovania v Košickej kotline zdokonaľovali postupom času svoj spôsob života. Z niektorých osád sa stali remeselné a obchodné strediská, zdokonaľovali sa nástroje, zbrane, keramika i šperky. Od 10. storočia už Slovania všade používali kostrový spôsob pochovávania. Spoločensky dôležité miesto v živote starých Slovanov mali posvätné háje, rieky a údolia, kde obetovali svojim bohom, schádzali sa na porady, či pochovávali svojich predkov. Takýmto kultovým miestom bol určite aj tzv. Radimov háj, nachádzajúci sa v blízkosti Nižného a Vyšného Klátova. Tradícia jeho existencie je písomne doložená ešte v roku 1324.

Príchod starých Maďarov koncom 9. storočia sa Košickej kotliny nedotkol. Tunajší Slovania prišli do styku s maďarským obyvateľstvom až na prelome10. a 11. storočia. Vtedy podľa archeologických nálezov zrejme v súvislosti so šírením kresťanstvazačali Slovania dávať do hrobov svojich mŕtvych čím ďalej menej milodarov.

Najstaršia písomná zmienka a vývoj obce v stredoveku.

O najstarších dejinách východného Slovenska máme veľmi málo písomných záznamov. Najstaršie listiny týkajúce sa Košickej kotliny pochádzajú až z 13. storočia. Územie tzv. Čierneho lesa v období po tatárskom vpáde (r. 1241) bolo ešte ľudoprázdne, nenachádzala sa tu žiadna vyvinutá dedina. Ale už vtedy existovali podľa zachovaných dokumentov pokusy o jeho kolonizáciu. Na území Čierneho lesa v krátkom čase vznikla na konci 13. storočia dnešná dedina Nižný Klátov a existujú konkrétne doklady o tom, že Nižný Klátovbol osídlený nemeckými kolonistami.

Najstaršou písomnou zmienkou o obci je listina z roku 1317,uložená v Archíve mesta Košice. Listina bola vydaná spišskou kapitulou a dozvedáme sa z nej, že Dominik a Ján, synovia Matúša, syna Pousu, predali polovicu tejto dediny Vyfolu alebo Nemutfalu Jánovi, synovi Iteho z  Delne v Šariši, za 60 mariek. O predávanej polovici dediny sa hovorí, že je prázdna a vyľudnená, ale spomína sa tu aj existencia kaplnky zasvätenej sv. Krížu. V  listine sú opísané aj hranice predávaného pozemku. Chotár na východe susedil s hranicami mesta Košice a z opisu hraníc je jasné, že tu ide jednoznačne o územie Nižného Klátova. Aj v ďalších zachovaných listinách z roku 1323 a 1324 sa konštatuje, že Ján, syn Iteho, odkúpil od Jána a Dominika, synov Matúša, syna Pousu, dedinu Teukeshuyfalu. Názov dediny je tu už rozšírený o prívlastok Teukes (Tőkés), čo slúžilo na rozlíšenie od mnohých iných Ujfalu (Nových Vsí) vznikajúcich v tomto období na okolí. Prívlastok bol použitý podľa klátov (po maďarsky tőke), ktoré tu zrejme boli na nových rúbaniskách. Tőkésujfalu znamená po slovensky Klátová Nová Ves. V opise hraníc Nižného Klátova v týchto listinách sa spomína aj miesto zvané ligeth (v maďarčine lesík, háj), iným menom Radymo; čo bol asi nami už spomínaný Radimov (Radzimov) háj.

Aj ďalšie listiny z 1. tretiny 14. storočia potvrdzujú , že v listine z r. 1317 skutočne ide o dedinu Nižný Klátov. V týchto dokumentoch postupne odpadá pomenovanie Ujfalu a ostáva len Tőkes. Takto sa dedina uvádza aj v súpise pápežských desiatkov z rokov 1332 – 1337(Teukes) a v listine z roku 1344 Thewkes.

Zo spomínaných dokumentov sa dajú, aj keď len čiastočne, rekonštruovať najstaršie dejiny obce.Nižný Klátov osídlil nemeckými kolonistami gróf Hannus v posledných rokoch 13. storočia. Už spomínaní synovia Matúša, syna Pousu, Dominik a Ján, ktorí odpredali polovicu Klátova – Tejkeša Jánovi, synovi Iteho z Delne, bolo zemania z Bašky. Do ich rúk sa dedina dostala ešte pred bojmi, ktoré sa odohrávali medzi kráľom a mestom Košice na jednej strane a mocnými feudálmi Omodejovcami na strane druhej. Počas týchto bojov, ktoré vyvrcholili roku 1311 zabitím palatína Omodeja košickými mešťanmi, Nižný Klátov spustol a vyľudnil sa. Ján, syn Iteho, nový majiteľ Nižného Klátova, teda polovice Tejkeša (druhá polovica bola zrejme Vyšný Klátov – Vyšný Tejkeš) dedinu znovu osídlil a postaral sa aj o výstavbu kamenného kostola (alebo kaplnky).

V roku 1368 Ján, syn Jána, syna Iteho predal Nižný Klátov za 50 mariek bratom Petrovi a Mikulášovi Čurkovcom (Chyrke), ktorým patrila aj Malá Ida, Bukovec a Hýľov. Čurkovci získali územie Čierneho lesa podvodom, a tak v roku 1376 bolo ich právo na vlastníctvo kráľom Ľudovítom zrušené a územie bolo ponechané v majetku mesta Košice. Vtedy bolo potrebné opätovne úradne zistiť a popísať hranice Čierneho lesa a teda aj Nižného a Vyšného Klátova, dedín, ktoré vznikli na jeho území. Mandátom kráľa Ľudovíta sa v r. 1382 stáva mesto Košice vlastníkom obidvoch dedín. Zo zachovaných dokumentov sa dozvedáme, že Nižný Klátov mal na konci 14. storočia kamenný kostol a 14 poddanských usadlostí. Po pričlenení Nižného Klátova k mestu Košice dostali jeho obyvatelia v roku 1397 privilégiom kráľa Žigmunda také výsady a slobody, aké mali košickí mešťania.

V najstarších dokumentoch spomínaný názov obce Németfalu (Nemutfalu) vyjadroval kolonizovanie dediny nemeckými kolonistami. Tento názov neskôr stratil význam, lebo v polovici 14. storočia existovali vedľa seba už tri Nemcami osídlené dediny – Nižný Klátov, Vyšný Klátov a Myslava. Pôvodné nemecké osídlenie Nižného Klátova dokazujú aj zachované chotárne názvy nemeckého pôvodu – Štenberk, Iberšek, Pod Buchberkom, Za Timberk, Berpoš, Blešenk. V 2. polovici 14. storočia už v dokumentoch vystupujú dve samostatné dediny – Nižnýa Vyšný Klátov (Tejkeš).

V 14. a 15. storočí počet obyvateľov Nižného Klátova klesol a podľa portálneho súpisu z r. 1553 tu bolo len 6 port (brán – usadlostí). Pokles obyvateľov bol spôsobený zlou politickou a hospodárskou situáciou v dôsledku protitureckých vojen, náboženských nepokojov a častých epidémií. Od konca 16. storočia sa v dedine začali usadzovať aj Slováci.

Dejiny obce v 17. – 19 storočí.

V17.–19. storočí mala obec charakter poľnohospodárskej poddanskej dediny, zemepánom ktorej bolo mesto Košice. Nemecké obyvateľstvo v Nižnom Klátove si svoj národnostný charakter udržalopomerne dlho. V 20. rokoch 16. storočia sa začalo v Abovskej stolici šíriť reformačné hnutie, prinášajúce Lutherove a Kalvínove myšlienky. Reformácia našla priaznivú pôdu aj v Nižnom Klátove s jeho prevažne nemeckým obyvateľstvom. Rozvoju protestantizmu napomohli aj politické pomery v období stavovských povstaní sedmohradských kniežat, najmä ak uvážime, že Abovská stolica patrila k nimi ovládnutým územiam. Prevaha reformácie trvala takmer 200 rokov.

Na konci 17. storočia, kedy vrcholili náboženské boje, spojené s rekatolizáciou východného Slovenska a v dôsledku stavovských povstaní a protitureckých vojen, nastali medzi feudálmi značné zmenyvo vlastníctve pôdy a dochádzalo k ožobračovaniu obyvateľstva a plieneniu aj na území Abovskej stolice. Následkom bol značný úbytok obyvateľstva. V roku 1710 navyše vypukla morová epidémia. Posledné stavovské povstanie ukončil roku 1711 Satumarský mier a aj na východnom Slovensku začala byť dôsledne uplatňovaná rekatolizácia obyvateľstva, ktoré v predchádzajúcom období prijalo luteránsku vieru. Tieto udalosti ovplyvnili aj život obyvateľov Nižného Klátova. Výsledkom rekatolizácie v prvých desaťročiach 18. storočia bolo obnovenie katolíckej fary v dedine(neskôr bola prenesená do Vyšného Klátova). V roku 1752 boli všetci obyvatelia Nižného a Vyšného Klátova opätovne prijatí do katolíckej cirkvi.

V 1. pol. 19. storočia v dôsledku neúrody, hladu a epidémie cholery došlo v  Abovskej stolici k sociálnym nepokojom zbedačeného obyvateľstva. Nepokojev roku 1831 prerástli do veľkého roľníckeho povstania. V tomto období silneli na Dolnej zemi snahy o vytvorenie jedného maďarského národa v celom Uhorsku. Počas tzv. revolučného roku 1848/1849 prebiehali v Abovskej stolici vojenské operácie a striedali sa tu cisárske i revolučné vojska. V roku 1849 navštívili Abov aj slovenskí národovci Štúr, Hurban a Hodža, aby v okolí Košíc verbovali vojenských dobrovoľníkov. Môžeme predpokladať, že tieto udalosti sa dostali aj do povedomia obyvateľov Nižného Klátova, v tom čase už čisto slovenskej dediny.

Po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní na území Abovskej župy postupne silneli maďarizačné snahy, čo sa prejavilo aj v  slovenských obciach. Do štátnych úradov na rôznych úrovniach boli dosadzovaní predovšetkým úradnícimaďarskej národnosti.

Maďarská časť monarchie si zriaďovala sieť žandárstva, armády, finančných, školských, daňových a ďalších správnych orgánov. Na konci 19. storočia sa na východnom Slovensku, kde sa zvyšovala bieda drobného dedinského ľudu, zdvihla prvá vlna vysťahovalectva jednak do južných oblastí Uhorska, ale aj do zámoria. Podľa sčítania ľudu z  roku 1900 bolo v cudzine 48 obyvateľov Nižného Klátova.

V tomto období sa„vo veľkom svete“ ďaleko od obce riešili vážne problémy. Schyľovalo sa k I. svetovej vojne.

Nižný Klátov a prvá svetová vojna.

Prvej svetovej vojny (1914-1918) sa Rakúsko-Uhorsko zúčastnilo na strane Nemecka. 26. júla 1914 – v nedeľu na sv. Annu boli v Nižnom Klátove vyvesené mobilizačné vyhlášky a ich obsah si občania vypočuliaj z úst obecného bubeníka. Odvedení mali byť všetci muži schopní vojenskej služby vo veku do 37 rokov. Z Nižného Klátova narukovali títo občania: Ján Oreško, Martin Čižmár, Štefan Seman, Michal Rozum, Ján Kollár, Štefan Jokeľ, Ondrej Kolesár, Jozef Kolesár, Ján Tomčáni, Ján Jokeľ starší, Štefan Novák, Juraj Bernát, Ján Jokeľ mladší, Juraj Čižmár, Juraj Kolesár, Ján Mačinga, Michal Mačinga, Ondrej Silvai, Ján Tirpák, Michal Janisko, Ján Mikula, Jozef Sceranka, Ján Šeleng starší, Michal Vaško, Štefan Oreško, Michal Juhás, Imrich Pálfi, Ján Drabik, Juraj Kollár, Jozef Seman, Ondrej Kolesár, Jozef Danč, Michal Kubik, Matej Kubik, Štefan Vaško, Michal Tirpák, Matej Mikula, Ondrej Kolesár, Michal Drabik, Ján Bernát, Michal Šeleng, Štefan Kollár, Michal Kollár, Martin Ondrejkovič, Matej Rozum, Štefan Rozum, Michal Rozum, Matej Seman, Juraj Seman, Michal Kollár, Ondrej Kollár, Matej Bernát, Juraj Kušnír, Matej Hudák a Michal Potočňák. Na jeseň po domobraneckých prehliadkach ich na front nasledovali ešte Ondrej Kurč, Michal Čižmár, Matej Janisko, Ján Sceranka a Michal Vaško. Z obce bolo v auguste 1914 zrekvirovaných 6 koní.

Postupne sa v obci prejavovali všetky sprievodné znaky vojny – všeobecné zdražovanie, citeľný nedostatok potravín i spotrebného tovaru, vystupňovaný v rokoch 1917 – 1918. Štát konfiškovalobilie, zemiaky, dobytok, strukoviny, masť, seno, slamu a vlnu. Bol zavedený lístkový systém. Darilo sa čiernemu obchodu a priekupníkom s potravinami. Četníci spisovali cínové, medené a mosadzné predmety, bol zabavený aj jeden zvon nižnoklátovského kostola. Učitelia mali príkaz so svojimi žiakmi zbierať a sušiť černicové a jahodové lístie vojakom na čaj, žihľavu na výrobu látok, zbierať staré kovy, oblečenie, papier. Ceny potravín a tovaru enormne rástli, napr.: v roku 1914 stál 1 kg masla 2 koruny, v roku 1918 60 korún, 1 kg bravčového mäsa 1,60 korún, v roku 1918 20 korún, topánky v roku 1914 stáli 10 – 15 korún, v roku 1918 300 – 500 korún.

Manželky vojakov dostávali od štátu pre seba a svoje deti vyživovacie príspevky, ktoré niektorým z nich paradoxne zabezpečovali lepší život, ako keď bol ich manžel doma. Túto situáciu popisuje obecná kronika takto: „ Vyživovací príspevok, ktorý vyplácal štát ženám a deťom vojakov, umožňoval im slušný život. Bársktorá žena, ktorej muž bol zvyklý utrácaťmzdu v pití, ocitla sa po jeho odchode do vojny v pomeroch, o akých sa jej nikdy ani nesnívalo. Taká ovšem nežiadala si ničoho iného, len aby vojna hodne dlho trvala.“ Postavenie žien počas vojny však v  žiadnom prípade ľahké nebolo. Predovšetkým pri poľnohospodárskych prácach ženy na ťažkú robotu nestačili. Tak sa v obci ocitlo aj viacero ruských vojnových zajatcov, ktorí vypomáhali pri sezónnych prácach na poliach.

Ako vojna pokračovala, prichádzali aj tragické správy o jej obetiach. Z Nižného Klátova sa domov nevrátilo 15 mužov.Väčšina z nich padla na ruskom fronte Boli to títo Nižnoklátovčania: Matej Rozum (+1914), Juraj Kušnír(+1915), Michal Čižmár (+1915), Michal Vaško (+1916), Juraj Mikula (+1914), Matej Hudák (+1916), Štefan Oreško (+1915), Michal Kubik (+1917), Štefan Vaško (+1917), Ondrej Kolesár (+1915), Michal Kolesár (+1917), Matej Rozum (+1816), Michal Potočňák (+1915), Ján Tirpák (zomrel roku 1915 v ruskom zajatí), Jozef Danč(stratil sa na ruskom fronte).

Mnohí muži z obce počas vojny padli do zajatia a vrátili sa až po skončení vojny. Z nich možno spomenúť Jána Tomčániho, Mateja Janiska, Michala Vaška, Jozefa Semana, Michala Tirpáka, Jána Bernáta, Michala Kollára, Mateja Bernáta, Michala Bernáta, Jozefa Sceranku, Jána Šelenga a Mateja Mikulu.

Nižný Klátov v medzivojnovom Česko-Slovensku.

Jedným z výsledkov I. svetovej vojny bol rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie. Dňa 28. októbra 1918 bola vyhlásená Československá republika. Obyvateľstvo obce počulo o vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov rozprávať až pred Vianocami roku 1918, keď cez dedinu prechádzali talianski legionári. Túto správu prinášali aj vojaci, vracajúci sa z frontu a zo zajatia. Na jar roku 1919 sa v obci objavili traja maďarskí agitátori a prehovárali obyvateľovna vernosť a pripojenie sa k Maďarsku. Boľševický vpád Maďarskej republiky rád a jeho následné potlačenie československým vojskom sa Nižného Klátova bezprostredne nedotkli. Československé vojskoustupovalo pred maďarskou armádou od Bukovca cez Vyšný Klátov smerom na Košickú Belú a v chotári boli len menšie prestrelky. Boje pri Košickej Belej (na Železnej) trvali asi dva týždne a na obidvoch stranách bolo veľa obetí.

Staré rakúsko-uhorské zákony a zvyšky bývalej štátnej správy už viac menej nikto nerešpektoval, pre rôzne nezrovnalosti a machinácie s podporami obvodný notár z Hýľova utiekol. Nové zákonodarstvo a novú štátnu správu I. ČSR bolo potrebné ešte len vybudovať.

Po ústupe maďarskej armády v lete roku 1919 sa pomery začali upokojovať aj v Nižnom Klátove. Dochádzalo k obnove a zveľaďovaniu počas vojny zanedbávaného hospodárstva, začal sa rozvíjať aj politický život v obci. 15. novembra 1925 sa konali voľby do poslaneckej snemovne. Voliči v Nižnom Klátove odovzdali 237 platných hlasov, z toho Hlinkova slovenská ľudová strana získala 229 hlasov, Republikánska strana zemedelského a maloroľníckeho ľudu trihlasy, po dvoch hlasoch získala Komunistická strana Československa a Židovská strana, jeden hlas Československá strana lidová.Podobné výsledky mali aj voľby do senátu.

V roku 1928 sa konali voľby dookresného zastupiteľstva. HSĽS získala v obci 147 z 208 hlasov. Vo voľbách do krajinského zastupiteľstva v tom istom roku získala HSĽS v obci 144 z 210 hlasov, 39 hlasov získali republikáni.

V roku 1935 vo voľbách do poslaneckej snemovne získal v Nižnom Klátove najviac hlasov Autonomistický blok (spojenie HSĽS a Slovenskej národnej ľudovej strany) – 247 hlasov z 263 platných a vo voľbách do senátuAutonomistický blok (208 z 217 platných hlasov). 17. septembra 1937 zomrel prezident I. ČSR T. G. Masaryk. Obyvatelia obce sa s ním rozlúčili smútočnou slávnosťou v budove školy.

Rok 1938 priniesol do obce veľké zmeny.V septembri bola vyhlásená mobilizáciaa veľa mužov vo veku do 40 rokovz Nižného Klátova narukovalo. Aj farnosť vo VyšnomKlátove prišla vtedy o kňaza, a tak svätú omšu v deň odpustu v nižnoklátovskom kostole slúžil kazateľ z Hýľova. Medzinárodná situácia sa prudko zhoršila po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži (2. novembra 1938). Došlo k pripojeniu južného Slovenska k Maďarsku, k okliešteniu a neskôr k rozpadu I. ČSR a vzniku samostatného Slovenského štátu. Súčasťou územia pripojeného k Maďarsku bolo aj mesto Košice a mnohé okolité obcevčítane Nižného Klátova. V týchto časoch bolo veľa obyvateľov vďačných aj za to, že sa spory navonok urovnali bez vojny a že sa odvedení muži vrátili domov. Obec obsadilo prechodnemaďarské vojsko, opäť sa zriaďovala maďarská štátna správa. Obec vtedy opustili niektorí obyvatelia a presťahovali sa na územie Slovenského štátu – napr. kantor Július Rákoš, učiteľ Pavel Richvalský. Ostatných učiteľov a úradníkov prevzal do štátnej služby maďarský štát a 10. decembra 1938 zložili štátnozamestnanecký sľub. V škole sa naďalej vyučovalo po slovensky, pribudli štyri hodiny maďarčiny týždenne.

Medzinárodná politická situácia sa však ani po týchto zmenách neupokojila. Blížil sa začiatok II. svetovej vojny.

Administratívny vývoj a obecná samospráva.

Obec Nižný Klátov patrila administratívne vždy do Slúžnovského okresu Košice – jedného zo štyroch slúžnovských okresov Abovskej, resp. Abovsko – turnianskej stolice. Obvodný notársky úrad mala obec v Hýľove. Po vzniku Československej republiky po zriadení okresných úradov patrila obecpod Okresný úrad Košice – vidiek. Obvodný notársky úrad sa od r. 1920 nachádzal krátky čas aj v samotnej obci, od roku 1925 patril Nižný Klátov pod Obvodný notársky úrad v Malej Ide.

Obecnásamospráva riešila vnútorné záležitosti obce a vyvinula sa už v 18. storočí. Po zavedení urbárskeho patentu cisárovnou Máriou Teréziou bolrichtár volený z troch kandidátov navrhnutých zemepánom, čiže mestom Košice. Dvoch až troch prísažných volili obyvatelia obce sami. Na rôznych dokumentoch týkajúcich sa obce, uložených v Archíve mesta Košice a v Štátnom oblastnom archíve v Košiciach, sa zachovali mená prvých richtárov a prísažných Nižného Klátova. Tak v roku 1752 bol richtárom obce Jakub Veisz, tribúnom Michal Gombár a prísažnými Matej Tirpák, Ondrej Varga a Pavol Rusnák. V roku 1775 bol richtárom Juraj Jokel, prísažnýmiJán Hudák a  Matej Szilvas, v roku 1777 je ako richtár uvedený Ján Varga, prísažní Šimon Kolesár a Juraj Jokel, v roku 1780 bol richtárom opäť Juraj Jokel a prísažnýmiJuraj Hudák a Ján Tirpák, v roku 1783 richtár Šimon Kolesár, prísažnými Ondrej Kolesár a Ján Kozel, v roku 1785 richtár Michal Pošta, prísažní boli Ondrej Kolesár a Jozef Sima. Na prelome 19. a 20. storočia až do roku 1938 pôsobili ako richtári, čiže starostovia v Nižnom Klátove tieto osoby:

Štefan Jokeľ v rokoch 1895 – 1907

Ján Mikula starší v rokoch 1907 – 1910

Ondrej Silvai starší v rokoch 1910 – 1913

Michal Tirpák v rokoch 1913 – 1914

Ján Rozum v rokoch 1914 – 1919

Ondrej Kollár v rokoch 1919 – 1921

Matej Bernát v rokoch 1921 – 1923

Ján Oreško v rokoch 1923 – 1932

Michal Šeleng v rokoch 1932 – 1935

Štefan Jokeľ v rokoch 1935 – 1938

Štefan Seman 1938

Členmiobecného zastupiteľstva v r. 1905 boli Ján Sóvári, Ján Rozum, Ján Ondrejkovič, Štefan Hrubý, Michal Rozum, Ján Drábik, Ján Mikula, Ondrej Szilvai, Štefan Jokeľ a Ignác Földesi. V roku 1911 to boli Jozef Rhédey, Július Lefkovič, Ján Drábik, Ján Janisko, Ján Sóvári, Ján Mikula, Michal Rozum, Ján Kolesár, Štefan Kolesár, Ondrej Szilvai a Ignác Földesi. V roku 1928 Anton Heins, Ján Oreško, Matej Mikula, Ján Lipták, Ján Mikula, Ondrej Kollár, Michal Juhász, Ján Mačinga, Michal Tirpák, Ján Tomaškovič, Jozef Mačinga a Štefan Hrubý. V roku 1938 bolo zloženie obecného zastupiteľstva nasledovné: Ján Tomaškovič, Michal Rozum, Michal Mačinga, Ján Bernát, Martin Kollár, Štefan Seman, Štefan Lipták, Michal Vaško, Michal Janisko, Ondrej Silvai, Ján Kolesár a Štefan Drabik.

Symboly obce.

Na archívnych dokumentoch z 18. a 19. storočia sa objavuje aj pečať, ktorú obec používala ako svoj symbol. Žiaľ, ani v jednom prípade sa jej odtlačok nezachoval s dobre viditeľným obrazom. Predpokladáme, že prvá pečať obce mohla vzniknúť na konci 17. storočia alebo v počiatkoch 18. storočia. Jasný odtlačok tejto pečate Nižného Klátova sa podľa našich informáciínachádza v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. Na pečati vidno vo vnútornom perlovci sa nachádzajúci bohatý strapec hrozna s listom vľavo na stonke.

Od roku 1839 používala obec na pečatenie novú pečať s obrazom sv. Michala archanjela, bojujúceho s drakom, čo súviselo so zasvätením nižnoklátovského kostola sv. Michalovi archanjelovi. Obecná pečať z roku 1839 sa stala základom novodobého erbu Nižného Klátova, ktorý v roku 2000 odsúhlasila aj Heraldická komisia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

Novodobý erb môžemeopísať takto: V modrom štíte na zelenej pažiti ležiaci strieborný drak v zlatej zbroji, nad ním cválajúci zlatý striebrohrivý, striebrochvostý kôň v striebornej zbroji, v sedle so striebrovlasým strieborne rozkrídleným anjelom so zlatým lúčovitým nimbom a so zlatým mečom v pravici.

Heraldickou komisiou bolo schválené aj používanie vlajky obce. Vlajka pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbách modrej (1/8), bielej (3/8), žltej (1/8) a zelenej (3/8). Pomer strán má 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Nové pečiatky obce majú v rukopise text – PEČAŤ OBCE NIŽNÝ KLÁTOV a  OBEC NIŽNÝ KLÁTOV a zobrazujú novoprijatý obecný erb. Symboly obce sú zapísané v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou N – 87/2000. Obci bolo vystavené aj slávnostné potvrdenie o registrácii erbu – erbová listina.

Hospodársky vývoj do roku 1939.

Obec sa nachádza v oblasti, kde boli v stredoveku všetky predpoklady pre výrobu železa a iných kovov. Tunajšie geologické zloženie hornín s obsahom železa, medi, zlata, striebra, magnezitu auhlia ovplyvnilo vznik starých baníckych osád. Aj Nižný Klátov sa zaradil k osadám s baníckou tradíciou ako boli Nižný a Vyšný Medzev, Zlatá Idka, Opátka, Košické Hámre, Košická Belá, Vyšný Klátov. Bane boli v tesnom susedstve Nižného Klátovav Myslave a vo Vyšnom Klátove. Baníctvo dobre vynášalo, čoho dokladom boli aj bohaté dary baníkov cirkvi. Dá sa tak usudzovaťz bohato zdobených omšových rúch asi zo 16. storočia pochádzajúcich z nižnoklátovského kostola a dnes (podľa literatúry) uloženýchvo Východoslovenskom múzeu v Košiciach.

Obecnákronika spomína, žeešte v tridsiatych rokoch 20. storočia boli v chotári obce dobre viditeľné otvory banských štôlní v Gronde, Berpošu a Pod uboču. Starí ľudia z obce rozprávali, že v bani Pod uboču sa dolovalo ešte v roku 1878. Medzi obyvateľmi okolitých obcí sa povrávalo dlho po uzavretí železiarne v Maši o rudnom bohatstvev tomto kraji. Podľa toho vraj aj Nižný Klátov leží na veľkých ložiskách uhlia a rudy. V roku 1931 sa v obci objavil František Joner a tvrdil, že za Hôrkou našiel na povrchu kamenné uhlie a že aj chotár Štemberk až po Hôrku ukrýva uhoľné ložiská. S vlastníkmi pozemkovdojednával povolenie kutacích prác a spísal s nimizmluvu o podmienkach ťažby. Tým sa zrejme celá záležitosť skončila adolovanie sa v katastri obce neuskutočnilo.

V roku 1633vlastnilo mesto Košice v chotári obcemlyn a pílu.

Hlavným zdrojom obživy obyvateľov Nižného Klátova však oddávna bolo poľnohospodárstvo spojené s chovom dobytka. Ľudia pestovali žito, jačmeň, ovos, ďatelinu, neskôr sa rozšírilo aj siatie pšenice. Každodennou súčasťou potravy Nižnoklátovčanov boli zemiaky. Ručne sa sialo až do 30 rokov 20. storočia. Obilie samlátilo cepmi, neskôr mali niektorí gazdovia mláťačky na konský pohon. V období medzi I. a II. svetovou vojnou sa v obci objavila motorová mláťačka. Hovädzí dobytok aj ovce sa vyháňali na pastvu v chotári obce. Značným zdrojom príjmov sa po I. svetovej vojne stala výroba mlieka a jeho predaj na košickom trhu.

Podľa súpisov v polovici 17. storočia mala obec 20 gazdovských a 11 želiarskych usadlostí, v roku 1762 tu bolo 32 gazdovských a 5 želiarskych usadlostí.

V roku 1848 bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo. Vzhľadom na tieto skutočnosti bolo potrebné usporiadať aj majetkové vzťahy medzi bývalými zemepánmi a poddanými. Pôda prechádzala postupne do rúk sedliakov. Tento proces začal po dedinách v 50. rokoch 19. storočia a bol v 60. rokoch ukončený komasáciou, čiže sceľovaním pozemkov. Zostavili sa pozemkové knihy obce a po komasácii sa mapa chotára obce upravila tak, ako boli zmeny prevedené v pozemkovej knihe.

V roku 1857 sa v obci chovalo 251 kusov hovädzieho dobytka, 54 koní, 79 ošípaných a 472 kusov oviec. Podľa štatistiky bolo v roku 1895 v obci 84 gazdovstiev. Do chotára obce patrilo 482 katastrálnych jutár ornej pôdy, 14 katastrálnych jutár tvorili záhrady, 74 katastrálnych jutárlúky, 66 katastrálnych jutár pastviny, 262 katastrálnych jutár tvorili lesy, 107 katastrálnych jutárneobrábaná pôda – čo bolo spolu 1005 katastrálnych jutár pôdy. V tom čase sa v obci chovalo 288 kusov hovädzieho dobytka, 19 koní, 158 ošípaných 153 oviec, 407 kusov hydiny a bolo tu 12 včelích úľov. V záhradách bolo spolu 280 ovocných stromov – 37 jabloní. 22 hrušiek, 19 čerešní, 3 višne, 135 stromov sliviek, a 14 orechov. Ovocinárstvo nebolo v obci veľmi rozšírené.Obecný kronikár v 30. rokoch 20. storočia konštatuje, že veľa záhrad je prázdnych, bez ovocných stromov. V roku 1933 bolo v obci 620 ovocných stromov, z toho 140 jabloní, 120 hrušiek, 80 čerešní, 40 višní, 180 sliviek a 60 orechov .

Poľnohospodárska produkcie bola vždy ovplyvnená nie veľmi úrodnými štrkovými pôdami, živelnými pohromami, nepriaznivým počasím, ale často aj nízkou úrovňou obrábania pôdy a chovu dobytka. V obci sa veľmi dlho spomínalo na Turice v roku 1907, kedy strašné krupobitie zničilo celú úrodu.

V obci sa zachovalo dodnes používanie chotárnych názvov. Niektoré z nich sú veľmi starého pôvodu. Chotárne názvy aj s udaním ich polohytak, ako sa používali v 30. rokoch 20. storočia,zaznamenala aj obecná kronika: „Prichádzajúc od Košíc pozemky na samom chotári po pravej a ľavej strane vicinálnej cesty k  obci menujú sa Bležľová, ďalej Blešlengy. Lúky od mostu dolu popri potoku až po mlyn sa nazývajú Vašuštejn a od mosta na hor „Reka“. Nad mostom je pašienka „Pod Uboč“ – nad Rekou role „Rutaklij“ a obecný les „Šlebodna“. Nad Rutaklijom sú „Želárske Dzely“ a nad nimi role „Pod Buchperkské“. Medzi Želárskymi Dzelami a Šlebodnou je obecný lesík „Malý Buchperk“ zasadený agátmi a nad ním les „Buchperk“ s agátmi a dubovými stromami. Vo Vašuštejnu pri pešníku na kraji lúky je studienka s dobrým prameňom vody. U prameňazasadili ľudia vyhĺbený parez, aby sa v ňomudržala voda. Nad Vašuštejnom je les „Berpoš“, ktorý je majetkom mesta Košíc. Pozemky nad Berpešom sú „Na Hore“, je tam postavený drevený kríž obkľúčený starými lipami. Dolina a lúky od mlyna až po nižný koniec obci sa volá „Grond“. Nad ním sú Gruby a Truština. Na západnej strane z obci od školy vychádzajúca vicinálna cesta vedie cez „Gajperk“ a Iberšek do Vyš. Tejkeša. Na začiatku Gajperku pri moste je Michal Rozumom r. 1921 vystavený železný kríž. Od kríža na ľavo údolie popri potoku sa volá „Mingrod“, údolie na pravo je Grondlík“. Medzi Mingrondom a Iberšekom sú „Brehy“. Vyšný koniec Grondlíka pretína „Bigarov jarek“, nad ním je kopec Štemberk. Pozemky pod Štemberkom (na juh) a za humnama sa volajú „Rengrendeľ“, níže Tutibrond a „Zadky“. Za Farou (kostolom) je zalesnený spoločný pozemok „Dubina“. Kopec, na ktorom stojí školská budova a budovy nižných a vyšných susedov, sa volá „Hôrka“.

Zloženie obyvateľov a ich zamestnanie.

O pôvode najstarších obyvateľov obce sme písali už v prvej a druhej kapitole. Na konci 18. storočia sa národnostné a náboženské zloženie obyvateľov ustálilo. Podľa Lexikónu osád z roku 1773 bol Nižný Klátov už slovenskou obcou a takmer všetci obyvatelia boli rímsko-katolíckeho vierovyznania. Podľa sčítania ľudu z roku1857 bolo 406 obyvateľov rímsko-katolíkov, dvaja boli grécko-katolíci a traja židovského vierovyznania. V roku 1900 bolo z 502 obyvateľov obce 494 rímsko-katolíkov, jedengrécko-katolík a sedem obyvateľov židovského vierovyznania. Ako materinskú reč uviedlo 490 obyvateľov slovenskú, štyria obyvatelia nemeckú a osem obyvateľov maďarskú. V roku 1921 bolo z 533 obyvateľov obce 529 Slovákov, dvaja Židia ajeden Maďar.

Najstaršie priezviská objavujúce sa už v 18. storočí boli nasledovné: Stainkof, Jokus, Fortuna, Jurov, Sima Mitrik, Stanko, Kolar, Hudak, Vasko, Silvai, Jenik, Kosel, Smuczer, Vaisz, Ondrejkovits, Koleszar, Tirpak, Farkas, Posta, Nevelus, Vojtko, Benya, Juhasz, Mrasz, Macsenga, Plichta, Jokel, Varga, Rusznak, Gombar, Hrabina, Fruhauf, Maczurko, Kopa.

Na začiatku 19. storočia sa objavili nové priezviská: Lyptak, Ondrejko, Lacy, Kozell, Dirda, Virosztko, Mikula, Bernáth, Vilesko, Szciranka, Bastyán, Fabián, Cizmár, Bartko, Pasztor, Rozum, Kováts, Polyák a Kerülly. Priezviská sme uviedli v tej podobe, v akej sa nachádzajú v cirkevných matrikách.

Už od najstarších čias bolo zamestnaním nižnoklátovských obyvateľov baníctvo, drevorubačstvo a poľnohospodárstvo. Vydolovanú železnú rudu tavili v peciach pri Myslave. Dá sa predpokladať, že z poľnohospodárstva sa darilo vinohradníctvu, usudzujúc podľa zobrazenia strapca hrozna na prvej obecnej pečati. Ani v 19. storočí sa spôsob života obyvateľov obce veľmi nezmenil.Naďalejsa zaoberali poľnohospodárstvom, baníctvom, výrobou dreveného uhlia, drevorubačstvom i zberom lesných plodín, ktoré sa dali predať na trhu v Košiciach. Klátovskí muži boli známi výrobou drevených šindľov, ženy boli šikovnými tkáčkami. Už v zime si pripravili ľanové a konopné nite a z nich na krosnách tkali hrubé tzv. drelichové plátno na mužské pracovné nohavice a na vrecia na obilie a zemiaky. Z ľanových nití tkali jemnejšie plátno, používané na košele, nohavice a iné oblečenie. Z bavlnených nití pomocou striedania farieb vedeli vyčariť prekrásne zástery, obrusy a plachty.

Remeselníkov a živnostníkov bolo v dedine málo. V roku 1924 boli v zozname živnostníkov uvedení len šiesti – krčmár Juraj Kolesár, obchodník s miešaným tovarom Július Lefkovič, tesár Štefan Novák, obuvník Ján Kollár, kováč Július Boščan a Kolesár Matej Hrubý. Aj v 30. rokoch 20. storočia bolo v dedine len šesť živnostníkov, resp. remeselníkov – jeden tkáč, jeden obchodník s miešaným tovarom, krčmou a mäsiarňou, jeden stolár (vykonávajúci aj murárske a tesárske práce), jeden kolesár a dvaja obuvníci. Niektorí muži v obci sa živili aj povozníctvom. V roku 1932 – 1933 v súvislosti so svetovou hospodárskou krízou postihla aj Nižný Klátov veľká nezamestnanosť. V obci sa konali zbierky napodporu  nezamestnaných a rozdávali im potraviny. Kronikár udáva, že v obci bolo v tom čase šesť rodín celkom odkázaných na pomoc iných.

Počet obyvateľov, sociálne a zdravotné pomery.

Demografický vývoj obce bolovplyvnený hospodárskymi a sociálnymi podmienkami, v akých ľudia žili. V roku 1828 mala obec 322 obyvateľov, v roku 1859 to bolo 408, po roku 1869 446 obyvateľov, v roku 1880 384 obyvateľov, v roku 1890 501 obyvateľov, v roku 1921 533 obyvateľov a v roku 1932 550 obyvateľov.Príčinou výraznejšieho úbytkuobyvateľov v roku 1880 bola zrejme hospodárska kríza v 70. rokoch 19. storočia, ktorá postihla celú Abovsko-turniansku stolicu. Úbytok obyvateľov v rokoch pred I. svetovou vojnou a v 30. rokoch 20. storočia bol spôsobenýzlou hospodárskou situáciou a s ňou spojeným vysťahovalectvom. Pred I. svetovou vojnou sa podľa kroniky vysťahovalo do cudziny z Nižného Klátova asi 38 ľudí. Po prevrate v roku 1918 začalo za prácou do cudziny odchádzať stále viac obyvateľov, hlavne mužov – živiteľov rodín. V roku 1924 si podľa obecnej kroniky podalo žiadosť o cestovný pas do USA viac ako 100 osôb, ale obmedzením vysťahovaleckého zákona sa to podarilo len málokomu. V roku 1934 bolo v Nižnom Klátove 36 rodín, ktoré mali niekoho v zámorí. Z nich bolo 28 v USA, dvaja v Argentíne a šiestiv Kanade.

V cirkevných matrikách obce sme sledovali aj počty narodených detí do roku 1895. Najmenej narodených detí bolo v roku 1795 a 1820 – traja novorodenci, najviac – 32 novorodencov v roku 1860 a v roku 1870 – 26 novorodencov. Zloženie obyvateľstva podľa pohlavia a veku sa dozvedáme zo štatistík. Tak napr. v roku 1900 bolo v Nižnom Klátove 502 obyvateľov, z toho 230 mužov a 272 žien. Slobodných obyvateľov bolo 278, vydatých a ženatých 193, ovdovelých 31 osôb. Detí vo veku do 6 rokovbolo 92, od 6 do 11 rokov 76, od 12 do 14 rokov 38; osôb vo veku od 15 do 19 rokov bolo 56, od 20 do 39 rokov 97, od 40 do 59 rokov 96, ľudí vo veku nad 60 rokov bolo 45, u dvoch ľudí sa uvádza vek neznámy.

Podľa údajov portálneho súpisu v roku 1553 bolo v Nižnom Klátove šesť port, čižešesť domov alebo gazdovstiev. V roku 1633 sa tu spomína už 20 gazdovských a 11 želiarskych usadlostí. Počas stavovských povstaní a hlavne vplyvom veľkej morovej epidémie sa začiatkom 18. storočia Nižný Klátov vyľudnil. V roku 1715 tu bolo len deväť domácností,v roku 1720 už len šesť domácností. Za vlády Márie Terézie a Jozefa II. prichádzali do dediny nové rodiny slovenského pôvodu a rímsko-katolíckeho vierovyznania, takže v roku 1762 tu už bolo 32 gazdovstiev a päť želiarskych usadlostí.

V prvej polovici 19. storočia bolo v obci zhruba 50 – 60 domov, na konci 19. storočiato bolo 70 – 75 domov. Ako domy v dedine vyzerali v roku 1900, sa dozvedáme zo štatistiky: V dedine bolo 73 domov. Z nich štyri domy boli z kameňa alebo z tehál, 27 ich bolo postavených z nevypálených tehál na kamenných základoch, 34 domov bolo lenz nevypálených tehál, tzv. vaľkov, osem domov bolo drevených. 11 domov malo škridlovú alebo plechovú strechu, na dvochdomoch bola šindľová strecha a 60domov malo strechuzo slamy.

V roku 1919 bolo v obci 70 domov. K obratu v kvalite bývania dochádzalo len postupne, hlavne v polovici 30. rokov 20. storočia. Do stavby nových domov vtedy investovali hlavne tí obyvatelia obce, ktorí si peniaze zarobili v zámorí.

Demografický vývoj obce ovplyvňovali aj zdravotné pomery. Spolu s ťažkými hospodárskymi a sociálnymi životnými podmienkami sužovali obyvateľov obce aj v minulosti časté epidémie infekčných chorôb a vďaka nedostatočnej zdravotnej starostlivosti vysoká úmrtnosť novorodencov a všeobecne neuspokojivý zdravotný stav populácie. Začiatkom 18. storočia spôsobila veľká morová epidémia vyľudnenie obce. Ďalšia epidémia vyčíňala v obci od augusta do októbra 1831. Vtedy v obci zomrelo na choleru 35 ľudí. V roku 1873 zomrelo na choleru 27 Nižnoklátovčanov. Deti boli obeťami častého výskytu detských infekčných chorôb. V roku 1863 tak zomrelo v obci na kiahne 14 detí vo veku do deväťrokov, v roku 1874 17 detí vo veku do štyroch 4 rokov.Na konci I. svetovej vojny zúrila španielska chrípka, v rokoch 1923 – 1924 postihladedinu epidémia týfu. Obecná kronika hovorí: „R. 1923/24 – v jaseni a na jar zúril v obci brušný týfus. Nebolo domu, kde by nebolo ležalo 3 – 4 nemocných. Ba boli aj takéto domy, v ktorých 11 osôb nemocných ležalo po posteliach a v izbe sem tam na slame postlenej,ponechané bez pomoci a obsluhy a odkázané na seba. Napriek zúreniu veľkého týfusu zomrelo len 26 osôb. Škola bola tiež zatvorená“.

Lekárska starostlivosť v obci bola v minulosti nedostatočná. Ľudia sa spoliehali na domáce liečiteľstvo, na lekára mal peniaze málokto. Najbližší lekár bol v Košiciach, podobne aj najbližšia lekáreň. O rodičky a novorodencov sa oddávna starali pôrodné babice. Pôrodnicu v Košiciach začali nižnoklátovské ženy využívať až v 50. rokoch 20. storočia.

Vývoj školstva.

Základy rozvoja školstvav menších lokalitách na území dnešného Slovenska položila Trnavská synoda v roku 1560. Vtedy bolo nariadené zriadiť pri každej fare školu, alebo niekoľko farností malo vydržiavať učiteľa spoločne. Na prelome 16. a 17 storočia sa postupne utvárala širšia sieť protestantských a katolíckych škôl pri dedinských farách, kde žiaci získavali základné znalosti čítania a písania. Aj keď zrejme v tomto období existovalo nejaké vyučovanie aj pri nižnoklátovskej fare, nemáme o tom zatiaľ žiadne písomné správy.

V kanonickejvizitácii z roku 1701, uloženej v Archíve Košickej arcidiecézy v Košiciach, sme našli prvú zmienku o škole v Nižnom Klátove. Škola pôsobila pri tunajšej fare a navštevovali ju aj deti z priľahlých fílií. Učiteľom bol bývalý protestant, konvertovaný na rímsko-katolícku vieru Martin Galy, „človek slušný a svedomitý“. Učiteľa podporovala fara a jej fílie drevom, ovsom a senom a od každého roľníka mal dostávať dva snopy obilia ročne.

Dôležitým medzníkom vo vývoji školstva bola 2. polovica 18. storočia. Vtedy za panovania Márie Terézie a Jozefa II. boli položené základy novovekého školského systému. Školy na dedinách boli v tomto období zvyčajne jednotriedne s nepovinnou školskou dochádzkou a nízkou úrovňou vyučovania.Často sa vyučovalo len v zime, keď deti nemuseli pomáhať rodičom pri poľnohospodárskych prácach. Tak tomu bolo aj na farskej škole vo Vyšnom Klátove, kde už mali v tomto období chodiť aj nižnoklátovské deti. Archívne dokumenty z roku 1734 spomínajú existenciu katolíckeho učiteľa, ktorý „je človek dobrých mravov, jeho odbornosť zodpovedá požiadavkám, ale svoje poslanie momentálne nevykonáva, lebo nikto školu nenavštevuje“. Učiteľ mal dostávať plat 14 uhorských florénov od obcí, patriacich do farnosti. V sedemdesiatych rokoch 18. storočia bola situácia podobná. Učiteľom bol Ján Drutsay. Vedel po slovensky, dokonca písal básne v latinčine, ale „parvulos nullos docet, quia nullus frequentat“ – žiadne deti neučil, pretože do školy nikto nechodil.

Povinná školská dochádzka pre deti vo veku od 6 do 12 rokov bola zavedená v roku 1778 Jozefom II. Vyučovacím jazykom ľudových škôl bola reč príslušnej národnosti. V roku 1805 schválil panovník Ferdinand II. nový školský systém (tzv. Ratio educationis), ktorý opäť potvrdil zásadu vyučovania ľudových škôl v jazyku príslušnej národnosti. V dedinských farských školách na Slovensku sa teda vyučovalo po slovensky, resp.miestnym nárečím.

V prvom desaťročí 19. storočia viedol ľudovú cirkevnú školu vo Vyšnom Klátove a teda učilaj nižnoklátovské deti štyridsaťročný Ján Dondray (Bondray). V kanonickej vizitácii z roku 1810sa o ňom píše, že je to človek mravný a vedie bezúhonný život dobrého katolíka. Vo farnosti pôsobil aj ako kantor a organista, čo bola vtedy bežná prax. Pisateľ vizitácie konštatuje zlú úroveň školskej dochádzky – deti chodili do školy len v zimných mesiacoch. Vtedy bývalo v škole asi 20 žiakov (chlapci a dievčatá zhruba na polovicu). V lete deti už do školy nechodili a ich rodičia mali k povinnej školskej dochádzke veľmi vlažný prístup. Učiteľa mali vydržiavať aj farníci z Nižného Klátova 12 uhorskými florénmi, 4 gbelmi pšenice, 1 gbelom jačmeňa, 4 ½ fúrou dreva a 1 fúrou sena ročne. Zriedkavá dochádzka doškoly vo Vyšnom Klátove nižnoklátovskými žiakmi sa skončila začiatkom roku 1896.

V roku 1895 sa rozhodnutím ministerstva školstva pristúpilo ku stavbe budovy Jednotriednej štátnej ľudovej školy v Nižnom Klátove. Podmienky stavby boli uvedené v zaväzujúcej listine. Tu boli presne určené záväzky obce i štátu vo vzťahu k financovaniu a realizácii stavby. Na základe tejto zmluvy bola postavená školská budova s dvojizbovým učiteľským bytom. Stavebné riešenie neboloideálne, keďžetrieda a učiteľský byt boli obrátené na sever.Miestnosti boliod počiatku vlhké a chladné, bez slnka.

Vyučovanie sa začalo 1. marca 1896. Prvým učiteľom bol menovaný Ján Schürger – Sóvári. Nižnoklátovské deti učil až do 31. júla 1922. Postupom času sa počet školopovinných detí zvyšoval, preto bola v roku 1913 otvorená druhá trieda. Pre nedostatok miesta v školskej budove bola umiestnená v susedstve, v prenajatej miestnosti domu č. 71 u Magdalény Vargovej. Druhú triedu vyučovala diplomovaná učiteľka Ida Halmiová až do 14. októbra 1921, kedy ju na krátku dobu vystriedala učiteľka Mária Halásová. V roku 1922 bola totiž druhá trieda pre malý počet žiakov zrušená. V školskom roku 1922/23 bol hlavným učiteľom Štefan Sekerák, po ňom bol správcovstvom školy poverený učiteľ Ján Mačuga. V školskom roku 1929/30 bola opäť na starom mieste v prenájme otvorená druhá trieda školy s učiteľkou Alžbetou Vlkovou. Po nej v druhej triede vyučovala Ružena Mrázová (1930 – 1933) a Jolana Fedoronková (1933 – 1937). Ján Mačuga, správca školy a učiteľ v prvej triede, pôsobil na škole až do roku 1935, kedy ho vystriedal Bohuslav Beneš (1935 – 1938) a Pavol Richvalský (1938). Od decembra 1938 sa správkyňou školy stala učiteľka Jolana Rošková.

Že bola budova školy vlhká a chladná, dokazuje aj zápis obecného kronikára Jána Mačugu z roku 1929: „Žiactvo v škole, bárs aj topilo sa od ½ 6 hod. ráno, za celú vyučovaciu dobu nútené bolo v zimníkoch sedieť. Múry v učebni boly potiahnuté inovaťou a mapy primrznuté ku stene“.

Prístavba školskej budovy bola obecným zastupiteľstvom schválená už v roku 1931. V návrhu sapočítalo predovšetkým so získaním výdatnej štátnej podpory. Autorom projektov prístavby školskej budovy bol ing. architekt Pavel Ďubai z Košíc. Realizácia prístavby školy bola v tomto období už veľmi potrebná, lebo počet žiakov sapodstatne zvýšil.V dvadsiatych rokoch20. storočia chodilo do školy od 48 do 61 žiakov, v tridsiatych rokoch 20. storočia bolo do školy zapísaných každoročne od 75 do 92 žiakov. Okrem toho existovalo v tomto období aj vyučovanie v tzv. opakovacej triede, kde si svoje vzdelanie dopĺňala a rozširovala mládež z obce poukončení povinnej školskej dochádzky. Do opakovacej triedy chodilo v 20. a 30. rokoch 20. storočia od 28 do 32 žiakov.

Podľa štatistiky nevedelo v roku 1900 v obci čítať a písať 244 osôb, v roku 1933 to bolo už len 40 osôb. Úroveň školskej vzdelanosti popisuje učiteľ a kronikár Ján Mačuga v obecnej kronike takto: Čítať a písať z mladšej generácii každý vie – analfabety sú len zo starej generácii, ktorých v r. 1933 bolo napočítano 40. Z týchto čítať nevie 11 mužských a 23 ženských, písať nevie 15 mužských a 25 ženských – sú to všetci starci a stareny.Príčina veľkého počtu analfabetov v obci je, že do školy do Vyš. Tejkeša chodil len kto chcel.“

Cirkevné dejiny obce.

Príchod kresťanstva do Košickej kotliny sa datuje do 11. – 12. storočia.Už z prvej písomnej zmienky o obci z roku 1317 sa dozvedáme o existencii asi drevenej kaplnky zasvätenej sv. Krížu. Zo súpise pápežských desiatkov z rokov 1332 – 1337 je zrejmé, že bola v Nižnom Klátove fara. Tie boli vtedy aj v okolitých dedinách – v Hýľove, Myslave, Poľove, Nováčanoch, v Malej Ide, Šemši, v Haniske. Zriadenie tunajšej fary si vyžiadalo osídlenie osady nemeckými kolonistami. Vtedy dal v dedine jej nový vlastník, už spomínaný Ján, syn Iteho z Delne, postaviť kamenný kostol sv. Kríža.

V období šírenia reformácie, tureckých vojen a protihabsburgských stavovských povstaní protestantských sedmohradských kniežat, podporujúcich reformáciu aj na území východného Slovenska, boli všetky fary a kostoly na okolí evanjelické či kalvínske, tak ako obyvateľstvo tunajších obcí. Lutherova reformácia, šírená z Nemecka, našla živnú pôdu aj medzi pôvodne nemeckým obyvateľstvom Nižného Klátova. Jeho obyvatelia žili v duchu protestantizmu takmer 200 rokov. Evanjelická fara bola najprv len v susednej Myslave a Nižný Klátov k nej patril ako fília. Na evanjelickej fare v Myslave pôsobil okolo r. 1558 farár Ezechiel Hebsacher, kážuci po nemecky. Neskôr bola evanjelická farazriadená aj v Nižnom Klátove. Aj tu sa kázalo po nemecky. V rokoch 1608 – 1623 tu bol farárom Ján Wolff.

Počiatky rekatolizácie a obnovenia rímsko-katolíckej cirkvi boli v Nižnom Klátove i v susedných dedinách veľmi ťažké. Zoznam katolíckych a protestantských kostolov v Abovskej stolici z roku 1696 hovorí okamennom kostole v Nižnom Klátoveako o katolíckom. Kanonická vizitácia z roku 1701 prináša o fare v NižnomKlátove nasledujúce informácie: „Farský kostol je murovaný, dobre zastrešený, zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. Zvonica je takmer zborená, má jeden zvon. Postriebrené a pozlátené bohoslužobné nádoby sú nevedno kde, dedinčania spomínajú, že ich má akýsi Samuel Wall, bývajúci v Prešove. Budova fary je v ruinách, lebo tu nie je farár. Tunajší nemecký ľud je veľmi vytrvalý a horlivý vo svojej luteránskej viere.“ V roku 1716 pod katolícku faru v Nižnom Klátove patrili aj fílie v Myslave, vo Vyšnom Klátove a v Bukovci. Aj vtedy ešte väčšina dedinčanov zotrvávala v evanjelickej viere, napriek tomu, že už tu pôsobil katolícky kňaz. Postupný obrat v náboženských pomeroch v obci nastal až pod vplyvom farára Jána Mačengu, pôsobiaceho na fare v Nižnom Klátove a neskôr na fare vo Vyšnom Klátove v rokoch 1731 – 1750. V roku 1734 charakterizoval tunajších obyvateľov takto:„Národ je tu skôr luteránsky, ale zlo medzi nimi sa neobjavuje“. V čase pôsobenia farára Jána Mačengu bola fara v Nižnom Klátove zrušená a zriadená vo Vyšnom Klátove. Podľa niektorých údajov sa tak stalo v roku 1730, niektoré pramene spomínajú rok 1749. V roku 1734 bol na príhovor jágerského biskupa Alexandra Mariássyho zasvätený sv. Michalovi archanjelovi aj zvon v zvonici pri kostole.

Výsledkom misijnej a pastoračnej činnosti tunajších farárov – Jána Mačengu a neskôr Andreja Répassyho, ako aj tu pôsobiaceho neúnavného misionára, jezuitu Mateja Trsťanského bol podobne ako v ostatných dedinách na okolí formálny návrat obyvateľov Nižného Klátova k rímsko-katolíckej viere. O tomto významnom akte svedčí pergamenová listina, vydaná richtárom a radou mesta Košice (ako patrónom obce) 14. augusta 1752. Táto listina obsahuje vyhlásenie obyvateľov Nižného a Vyšného Klátova o ich rozhodnutí zostať natrvalo v lone rímsko-katolíckej cirkvi:

„… z láskavého Božieho milosrdenstva, s prispením veľkodušného magistrátu po odstránení večnej slepoty našej nerozumnosti a po vykorenení všetkej neprávosti z našich sŕdc boli sme uvedení na cestu večnej spásy, my všetci, synovia Svätej Matky Cirkvi, obyvatelia usadlostíNižný a Vyšný Tejkeš (Klátov) a vyznali sme pravé Kristovo rímsko-katolícke náboženstvo a to definitívne my z Nižného Klátova dňa 13. júna a my z Vyšného Klátova dňa 26. septembra roku práve minulého 1751. A keď sme prijali jeho pravdu, chceli by sme, aby bolo najprv postarané nielen o nás, ale aj o našich synov a dcéry, aj o potomkov, obávajúc sa, aby po našom odchode na Večnosť nevkĺzli sem draví vlci, nešetriaci stádo a nestrhli za sebou Kristových služobníkov … .“

Listinu, datovanú v Nižnom Klátove 3. mája 1752 a vo Vyšnom Klátove 14. mája 1752, za obyvateľov Nižného Klátova potvrdil obecný richtár Jakub Veisz, tribún ľudu Michal Gombár a prísažní obce Matej Tirpák, Ondrej Varga a Pavol Rusnák.

Náboženské zloženie obyvateľov obce sa tak v 2. pol. 18. storočia ustálilo a tento stav vyznačujúci sa naprostou väčšinou obyvateľov rímsko-katolíckeho vierovyznania pretrváva až dodnes. V roku 1771 bolo v obci 295 katolíkov, v roku 1839 ichbolo 366, v roku 1881 tu bolo 426 občanov rímsko-katolíckeho vierovyznania. V roku 1919 bolo v obci 496 rímsko-katolíkov, 15 grécko-katolíkov a traja obyvatelia židovského vierovyznania.

Duchovní, pôsobiaci vo vyšnoklátovskej farnosti, ktorej súčasťou bol od 18. storočia aj Nižný Klátov: Benedikt Lisetty (1726), Imrich Farkas (1728), Ján Mačenga (1731-1750), Andrej Répassy (1750), Martin Jánošik (1758-1768),Matej Šiškovič (1768 – 1774), Leopold Hametner (1788 – 1804), Michal Baldovský (1804 – 1805), Michal Bohucký (1805 – 1807), František Kökh (Köch) (1807 – 1812), Ján Bartosievicz (1813), Jozef Nehila (1815 – 1829), František Billy (1829 – 1845), Michal Hámaroský (1845 – 1886), Alexander Makovič (1886 – 1906),– Blaško (1911), Štefan Arady (1912 – 1923), Alexander Kováč (1923 – 1924), Ondrej Eliaš (1924 – 1933).

Roky 1933 – 1968Ján Klobušovský +

Roky 1968 – 1973František Mašľár

Roky l973 –1988Michal Kriško

Roky 1988 – 1990Tomáš Čap

Roky 1990 – 1991Marián Čižmár

Roky 1991 – 1993Ján Macko Družbacký +

Roky 1993 – 1998Jozef Kočík+

Roky 1998 – 1999JozefKrištof

Roky 1999 – 2003Štefan Šanta

Od roku 2003ThDr. PavolKovaľ PhD.

Od 1.7.2012 – Mgr. Eugen Jurkovič

Kostol

Najstaršie dejiny kostola v obci, zasväteného sv. Michalovi archanjelovi, sme spomenuli v predchádzajúcom texte. Patrónom kostola bolo od 14. storočia mesto Košice.

Starý kostol, postavený ešte v 14. storočí, už nevyhovoval obyvateľom obce.V roku 1930 sa veriaci rozhodli na jeho mieste vybudovať kostol nový. 11. septembra 1930 započal staviteľ ing. Július Wirth s búraním starého kostola. Staviteľ Wirth bol poverený aj realizáciou stavby nového chrámu.Dňa5. októbra sa v obci konala posviacka základného kameňa pripravovanej novostavby. Previedol ju košický farár, kanonik Tost za prítomnosti početného duchovenstva a veľkého počtu obyvateľovokolitých dedín. Stavba rýchlo napredovala a 4. októbra 1931 bol nový kostol vysvätený za účasti biskupa Jozefa Čárskeho, okresného náčelníka a ďalších hostí. Biskup Čársky slúžil v novom kostole slávnostnú svätú omšu.

Uskutočnenie stavby kostola bolo zásluhou všetkých obyvateľov obce. Obecná stavebná komisia podľa majetkových pomerov určila pre každú rodinu obnos,ktorým mala prispieť na stavebné náklady; bolo to od 100 do 2000 korún. Mesto Košice ako patrón prispelo na stavbu sumou 80000 korún. Sumou asi 2500 korún prispeli aj rodáci a krajania v Amerike. Ďalšie výdavky boli hradené z pokladne Rímsko-katolíckej cirkvi v Košiciach (30000 korún), a zo zbierok medzi veriacimi.

Obyvatelia prispeli aj na zariadenie kostola. Napr. Štefan Rozum s manželkou dali obnoviť hlavný oltár, Matej Kovaľ s manželkou, žijúci v USA, poslali peniaze na kazateľnicu, miestny Ružencový spolok kúpil zástavu a krstní otcovia a matky z Vyšného Klátova kúpili z príležitosti posviacky kostola Krížovú cestu. Mesto Košice ako patrón dalo vystavať pred vchodom kostola ochranný múr v dĺžke 25 m, neskôr (1935) bol múr postavený okolo celého kostola (v dĺžke 160 m) a tiež betónové schody ku kostolu. V roku 1936 bol košický maliar kostolov Viktor Smolka poverený  obrazovou výzdobou nižnoklátovského kostola. Na klenbe apsidy sú zobrazení štyria evanjelisti s Ježišom Kristom uprostred, po stranách apsidy je vľavo zobrazená Ružencová Panna Mária a vpravo Betlehém. Na klenbe lodi je zobrazená sv. Trojica. Vymaľovaný kostol bol vysvätený 30. augusta 1936. Aj vtedy na kostol prispeli niektorí nižnoklátovskí veriaci svojimi darmi. Možno spomenúť Štefana Semana, ktorý daroval štyri mosadzné svietniky, a Michala Drabika – daroval kostolu olejomaľbu Sedembolestnej Panny Márie.

Mládež Nižného Klátova dala pre kostol uliať nový zvon. Zvon o váhe 252 kg vyrobil zvonársky majster z Košíc Július Buchner. Obecná kronika hovorí: „ S veľkou slávnosťou bol vysvätený dňa 1. novembra 1936. V sprievode od domu M. Kollárovej ku kostolu išli muži na koňoch, hasiči, školská mládež. Zvon bol na vyzdobenom voze, ktorý tiahly dva páry ovenčených volov. Po stranách vozu išli mládenci a dievčatá ako krstní otcovia a matky“. Zvon mal nápisMladá generácia v Nižnom Tejkeši.

Kultúrna a osvetová činnosť.

Prvými šíriteľmi kultúry a osvety boli v Nižnom Klátove kňazi a učitelia cirkevnej a neskôr štátnej školy. Svojou radou pomáhali obyvateľom obce pri zavádzaní nových spôsobov obrábania pôdy, zdravotných a hygienických návykov, stáli pri základoch ich vzdelávania. Na dedine zakladali rôzne spolky, prvú knižnicu. Postupne sa stala kultúrna a osvetová činnosť neoddeliteľnou súčasťou práce každého učiteľa v obci a jej úroveň stála a padala na jeho ochote, nadšenía na kvalite jeho osobnosti.

Intenzívne sa kultúra a osveta začala v obci rozvíjať v dvadsiatych rokoch 20. storočia predovšetkým pod vedením učiteľa Jána Mačugu. Organizoval osvetové prednášky, kurzy pre dospelých, porady s rodičmi žiakov, besiedky, slávnosti, akadémie a v neposlednom rade divadelné predstavenia. Témy osvetových prednášok, organizovaných v spolupráci s osvetovými pracovníkmi z Košíc a pedagógmi z košických odborných škôl, sa týkali každodennej práce a problémov ľudí v obci, napr. „O výžive rastlín a ich ošetrovaní“, „O nástupe umelých hnojív“, „O nemociach zvierat“, „Vysádzanie, pestovanie a šľachtenie ovocných stromkov“, „O pohlavných chorobách“, „Škodlivosť liehovín“. V tejto činnosti Jánovi Mačugovi pomáhalijeho kolegyne učiteľky, Ružena Mrázová a predovšetkým horlivá osvetová pracovníčka a dlhoročná učiteľka miestnej školy Jolana Fedoronková. Od roku 1932 mala obec aj miestnu osvetovú komisiu. Jej členmi boli Ján Kollár, Michal Rozum a Michal Mačinga. Funkciu miestneho osvetového dôverníka vykonával práve správca školy, učiteľ Ján Mačuga.

Ján Mačuga a mnohí ďalší nižnoklátovskí učitelia boli aj zanietenými divadelnými ochotníkmi. Začiatky miestneho ochotníckeho divadla neboli ľahké. Ján Mačuga o tom v obecnej kronike píše: „Návšteva divadelných predstavení bola zo začiatku veľmi slabá – vstup bol voľný. Keďuž návšteva divadelných predstavení bola väčšia, vyberalo sa vstupné 20 hal. za osobu – pozdnejšie 50 hal. a 1.Kč. Pri tomvšetkom ale, návšteva nebola taká, aká by sa vyžadovala – zo stránky obyvateľstva nebolo porozumenie. V r. 1924 keď sa pokus urobil o usporiadanie divadelného predstavenia, rozpísané úlohy boli vrátené s tým, že im rodičia nepovolia baviť sa za komedianta, aby vraj sa každý z nich smial“. Žiaci miestnej školy začali hrať divadlo až od roku 1933. Napriek tomu ochotníci Nižného Klátova v 20. a 30. rokoch 20. storočia nacvičili a odohrali mnohé divadelné predstavenia od J. Hollého, F. Urbánka a divadelné hry preložené A. Halašom(Kubo, Hrob lásky, Dedinský holič). V rokoch 1930 – 1934 odohrali 25 predstavení. Dôstojným nasledovníkom učiteľa Jána Mačugu bol v tejto oblasti jeho nástupca v správcovstve školy učiteľ Bohuslav Beneš.

V roku 1926 vznikla v obci miestna knižnica. Knihovníkom sa stal Ján Mačuga. Vtedy na uloženie 30 zväzkov kníh stačila jedna skriňa v škole.Požičiavalo sa bezplatne 1 x týždenne. Najviac sa čítalo v zime, v lete bolo veľa roboty. Viac čítali muži ako ženy. Najobľúbenejšie boli rozprávky, poviedky a romány. Knižnica sa doplňovalaz príspevkovobce (240 – 250 korún ročne) a z darov. V roku 1933 obsahovala knižnica už 157 zväzkov. V tomto roku navštívilo knižnicu 61 čitateľova počet výpožičiek bol 418. Najčítanejšími knihami boli Obrázkové slovenské povesti, Čachtická pani, Jánošík, Sv. Peter v Ríme, Robinson Crusoe.

18. januára 1927 vznikol v obci dobrovoľný hasičský zbor. Jeho členovia sa aktívne zapájali dovšetkých významnejších kultúrnych, spoločenských i cirkevných akcií v obci. V medzivojnových rokoch tu vznikol Československý Červený kríž a miestna organizácia Jednoty slovenského roľníckeho dorastu.

V tomto období začala vznikať aj kronika obce „Pamätná kniha obce Nižný Tejkeš“. Prvým kronikárom bol 15. júla 1933 uznesením obecného zastupiteľstva menovaný správca školy v Nižnom Klátove, učiteľ, rodák zo Zlatej Idky – Ján Mačuga. Kroniku začal písať 1. augusta 1933 a viedol ju na vysokej profesionálnej úrovni až do svojho odchodu na nové pôsobisko 30. decembra 1935. Jeho dôstojným nástupcom vo funkcii kronikára bol jeho nástupca vo vedení školy učiteľ Bohuslav Beneš, narodený v obci Žďárky v náchodskom okrese v Českej republike. Bohuslav Beneš viedol kroniku krátko – od roku 1936 do 1. septembra 1938, kedy odišiel na štátnu školu do Rajca. Po ňom prevzala úlohu kronikárky správkyňa školy, učiteľka Jolana Rošková.

Ľudové tradície.

Krstiny.

Po narodení dieťaťa doniesli krstní rodičia novopečenej mamičke polievku, klobásu, mäso, koláče a sladkú pálenku alebo víno. Na krstiny pozývalichudobní ľudia okrem krstných rodičov len najbližšiu rodinu, bohatší volali aj vzdialenejších príbuzných. Dieťatko dostávalo od krstných rodičov košieľku, reklíček, čepček, perinku. Po krstinách každý pár zúčastnený poslal matke asi šesť veľkých koláčov a pol litra sladkej pálenky. Po roku krstní rodičia svoje krstniatko obdarovali rôznym oblečením a topánkami.

Zasnúbenie (rukoviny) a svadba.

Zasnúbenie začínalo pytačkami. Obyčajne vo štvrtok večer matka budúceho snúbenca navštívila rodinu jeho dievčaťa a pýtala ju od rodičov pre svojho syna. Ak bol výsledok pytačiek priaznivý, v obidvoch domácnostiach sa v sobotu začali piecť koláče. V sobotu večer potom išiel mladík v sprievode cudzieho pytača do domu vyvolenej, kde ich vľúdneprivítali a dievka mládencovi podala ruku pod zásterou. Znakom súhlasu bolo pohostenie. Budúca nevesta aj rodičia budúceho ženícha potom v svojich domoch pohostili svoju rodinu. Po pohostení mladucha poslala za odchádzajúcim mladíkom pierko na tanieri uvité z rozmarínu, vreckovku, asi desaťveľkýchkoláčov a dva litre pálenky.

Po zasnúbení mladý pár dával hneď písať na fare ohlášky a po troch týždňoch zvyčajne v pondelok býval sobáš. Deň pred ním – v nedeľupo obede hrávala u budúceho ženícha zvyčajne až do večera na obveselenie mládežecigánska muzika.Dva až tri dni pred sobášom sa piekli koláče a varila „studenina“, ktorá tu bola typickým svadobným jedlom.

V svadobný deň po odpýtaní snúbencov od ich rodičov išli svadobčania za sprievodu cigánskej hudby s ozdobeným stromčekom do kostola. Počas obradu sa mladucha snažila stúpiť mladoženíchovi na nohu, abymala v domácnosti hlavné slovo. Keď išli na oferu, mladoženích sa zasausiloval spustiť mladuche do čižmy peniaz, aby nikdy netrpela núdzu. Po obrade išiel ženích aj nevesta so svojimi hosťami každý do svojho domu. Cestou sa spievali piesne „Do koscela jedna…“, „Ohledni še Marčo…“, „Ten tejkejšsky koscel…“, a „Otvarajce bránu…“.

Po obede okolo 15. hodiny sa mladoženích vybral s muzikou do mladuchinho domu. Tam ich už čakal svadobný otec a ženíchov starosta sa dlhými riekankami dožadoval povolenia vstupu do domu. Popohostení nasledoval družbovský tanec. Medzitým svatka s ostatnými ženami chystala veľký koláč v strede s jedličkou ozdobenou salónkami. Keď sa svadobníci chystali na odchod do ženíchovho domu spievalo sa „Ta mladoho matka…“ , „Mamo, mamo stará…“. Počas cesty svadobčanov do domu mladoženícha, išiel najprv ženích so starostami a za nimi mladucha s družbami. Družičky so svatkou spievali „Ostavajce zdraví macerino prahy …“, „ Vrac še Katko z dverí…“, „Popater ty Katko…“. Dievčatá niesli truhlicu so šatami nevesty a spievali „Idzeme my shori …“, „Žala ja trávičku …“, „A kedz vy mne za nevestu nechcece…“, „A kedz ja še s breška pripatral …“, „Ked nas chcece, tu nas mace …“.Za nimi išli ženy s koláčom a za ich spevu svatka ponúkala prizerajúcich sa.Tak sa sprievod dostal až pred dom ženícha a starosta poprosil svadobného otca, aby ich pustili dnu. Hosťov usadili a ostatní svadobčania a ženy s koláčom zatiaľ spievali a tancovali na dvore. Hostia v dome spievali počas hostiny tradičné svadobných piesní – „ Šedzi mlada za stolom …“, „Bulo jedno dzefče …“, atď.

Neskôr sa tancoval pre tento kraj charakteristický sviečkový tanec, pri ktorom mladucha tancovala postupne sovšetkými mužmi na hostine. Počas družbovského tanca odišli ženy s mladuchou k čepčeniu. Pri čepčení sa spievalo „Ach Bože, môj Bože …“, „Kec ce budu čepic …“, „Naša mlada nevesta …“ a ďalšie piesne.Nasledovalo tzv. predávanie mladej, keď mal každý na hostine tancovať s mladuchou za určitý poplatok. Po večeri sa opäť spievalo „A jaky ten mladysmutny …“, „A jak smutne šveci mešac …“, „Šveci mešac na nebe …“. Starší hostia odchádzali, mladí ostali na tancovačku. V tom čase hádzal každý mladuche do zástery svoj darček alebo peniaze.

Pohreb.

Aj rozlúčka so zosnulými mala v Nižnom Klátove svoj tradičnýpriebeh. Pozostalí poslali hrobára pre svojich známych, aby prišli „nošic trunu“. Od každého, kto to prisľúbil, dostal hrobár jedno korýtko múky. Za kopanie hrobu dostal potom ešte od rodiny zosnulého 25 korún aliter pálenky. Zomrelého kládli do ohobľovanej nezafarbenej rakvy. Po pohrebe sa pozostalá rodina a známi zišli v dome zomrelého, modlili sa, spievali nábožné piesne, jedli, pili a spomínali na nebohého.

Kroje a oblečenie.

Ľudový odev v Nižnom Klátove vyzeral kedysi takto:

Muži nosili košeľu z domáceho plátna so stojatým golierom a rukávmi všitými do manžiet. Okolo roztrihu, na golieri a na manžetách bola košeľa vyšívaná bielym, červeným a modrým hodvábom. Plátenné nohavice (gače) siahali do pol lýtok, boli široké, po celej dĺžke nazberané a naspodu vystrapkané. Nosila sa k nim zástera (šurc), pôvodne biela, so širokou mriežkou na spodnom okraji, neskôr bola pestro vyšívaná strojom. Nosili aj súkenné biele nohavice (hološne), kožúšok (brušľak) z bielej barančiny, vestu (ľajblik ) z čierneho alebo červeného súkna, bohato vyšívanú pestrofarebnou vlnou a zdobenú bielymi gombíkmi. Na zimu mali trojštvrťový biely súkenný kabát kimonového strihu, lemovaný modrým súknom (huňa) a dlhý kabát z bieleho súkna s preloženým golierom (čuha). Do robotysi obúvalikrpce (bočkory) alebo baganče, vo sviatočné dni čižmy.

Ženský typ odevu sa pôvodne nazýval hacarka, novší typ bol ovplyvnený maďarským etnikom – maďarka. Spodník (podolok) bol zo dvoch šírok. Oplecko malo široké rukávy všité do goliera a do manžiet. Golier, manžety a riasenie boli pri golieri vyšívané. Košeľa mala dĺžku po kolená, s užšími rukávmi ako oplecko. Sukňa (kabát) z farbiarčiny bola zošitá s vyšívaným živôtikom (vist) z červeného súkna, fialového alebo zeleného plyšu. Sukňa z kartúnu, ale aj z iných materiálov bola samostatná. Nosil sa k nej živôtik (ľajblik) a kožuštek (brušľak) z bielej baranej kože, vpredu boli vyšité ruže. Zástera (šorc) bola dávnejšie z farbiarčiny, neskôr z bohato pretkávaného plátna s výšivkou. Vlnená zástera (volňavka) bola tkaná z bieločiernej ovčej vlny, novšie zástery mali zaokrúhľované rohy s volánom. K sukni s prišitým živôtikom sa nosil pás tkaný z červenej vlny a viazali sa na nehovlnené šnúrky. V zime si ženy obliekali kožuch, podšitý voľný kabátik po pás z rôzneho materiálu. Ženy siobúvali krpce, čižmy aj topánky.

Slobodné dievčatá mali vlasy zopnuté v tyle sponou a na konci rozpustené (na kudzeľku), vydaté ženy mali dávnejšie vlasy upravené do účesu zvaného chomoti s podkladom ovinutým tkanicou. U novšieho typu účesu (konťa) si vlasy obkrúcali okolo poloblúkového mosadzného hrebeňa spojeného drevom. V 19. storočí vydaté ženy nosili cez čelo uviazanú čiernu zamatku a na to čepiec z paličkovaných farebných čipiek. Mladšie ženy si uväzovali malú šatku (konťošku).

Čriepky z kroniky obce.

Zvláštne nekaždodenné udalosti v obci zaznamenával v obecnej kronike predovšetkým dlhoročný kronikár Ján Mačuga, ale aj jeho nástupca učiteľ Bohuslav Beneš. Uvádzame niektoré z nich:

„V roku 1884 v lete vypukol u J. Rozuma (čís. d. 6) údajne pri prevážaní pálenky oheň, ktorý zničil 17 domov a humna – celé len tri ostali. Zhorelvtedy zhora nadol celý rad až po terajšiu školskú budovu. Škoda bola veľká – poistený nikto nebol“.

„R. 1899 Ján Tirpák neoprávnene držal u seba poľovnícku zbraň. Jedného dňa príjduc domov, dal pušku čistiť synovi, ktorý nevediac že je puška nabitá, pri čistení spustil kohútik. Rana vyšla a zasiahla jeho otca, ktorý zraneniu ihneď podľahnul. Jeho maloletý syn bol dva mesiace väznený“.

„R. 1909 Barbora Tomaškovičová išla navštíviť svoju rodinu do Hyľova, nepráve v príjemnom zimnom čase v mesiaci januári. Idúc domov pri prechádzaní potoka cez úzku lavôčku, spadla do potoka sňahom zaviateho z ktorého vzísť nemohla. Našli ju ľudia zmrznutú až na fašiangy“.

„R. 1914 Mária Potočňáková matka troch dietok, išla v búrke naproti svojmu mužovi, ktorý obecné svine pásol. Keď prišla nad Dubinu, zastihnul ju hrom.“

„R. 1922 vdova A. Čižmárová čís. d. 4. mala strážneho psa, ktorý sa zbesnil. Tento pohryzol Jur. Oreškovi 2 voly, Ján. Mikulovi 2 voly, Joz. Mačingovi 1 vola a Jur. Semanovi 1 jalovicu. Všetky tie zvieratá boli četníkmipostreľané a mäso zakopané. Keď majiteľka besného psa nechcela dobrovoľne škodu vynahradiť, bola prinútená súdne na znášanie všetkých útrat v  obnose vyše 30 tisíc Kč.“

„R. 1929 v deň patronátneho sviatku „na Michala“ sišli sa v Krčme i mládenci z okolitých dedín a strhla sa bitka, následkom ktorej A. Tirpákovej z čís. d. 72 mládenec z Bukovca menom Kováč (Gindár) hodeným kameňom rozbil lebku. Zranená bola niekoľko týždňov v nemocničnom ošetrovaní a Kováč dostal za to jeden rok žalára a hradiť všetky trovy.“

„R. 1931 Ján Potočňák bol v lesoch mesta Košíc drúčky lúpať. Po obede vracajúc sa domov, strhla sa veľká snehová fujavica za ktorej nevedel sa ani orientovať a zablúdil. Keď neprichádzal domov, išli ho jeho dcéry a iní hľadať. Našli ho až druhého dňa nad Bležľovou niekoľko krokov od cesty, zamrznutého.“

Pramene.

V práci boli použité archívne pramene, týkajúce sa obce Nižný Klátov, uložené v Archíve mesta Košice, v Štátnom oblastnom archíve v Košiciach, v Štátnom okresnom archíve v Košiciach a v Archíve Košickej arcidiecézy v Košiciach.

Použitá literatúra.

1. Archeologická topografia Košice. Košice 1991.

2. Dejiny Slovenska. I.–II. Bratislava 1986, 1987.

3. Halaga, O. R.: Počiatky Košíc a zrod metropoly. Košice 1992.

4. Kaminská, Ľ.: Košice a okolie v praveku a včasnej dobe dejinnej. Sečovce 1995.

5. Macák, J.: O Myslave. Košice 1995.

6. Magyar statisztikai közlemények XV. A magyar korona országainak mezőgazdasági statisztikája. I. Budapest 1897.

7. Magyar statistikai közlémények. I. A magyar korona országainak 1900. évi népszámlálása. I. Budapest 1902.

8. Magyar statistikai közlemények XII. Magyarország népessége a Pragmatica sanctio korában 1720 – 1721. Budapest 1896.

9. Retrospektivní lexikon obcí ČSSR 1850 – 1970. I/2. Praha 1978

10. Schematizmus venerabilis cleri dioecesis Cassoviensis. Košice 1839.

11. Schematizmus venerabilis cleri dioeceseos Cassoviensis. Košice 1925.

12. Schematizmus venerabilis cleri dioeceseos Cassoviensis. Košice 1934.

13. Soznam miest na Slovensku dľa popisu ľudu z roku 1919. Bratislava 1920.

14. Súpis pamiatok na Slovensku. II. Bratislava 1968.

15. Sziklay, J. – Borovszky, S: Abauj – Torna vármegye és Kassa. Budapest 1894.

16. Varga, I.: Pohľad do histórie obcí okresu Košice – vidiek. Košice 1995.

17. Varsík, Br. : Osídlenie Košickej kotliny. I. Bratislava 1964.

18. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. II. Bratislava 1977.

19. Základná škola v Nižnom Klátove. 100. výročie 1896/97 – 1996/97. Nižný Klátov 1997.